História

Na samom začiatku stála nevyhnutnosť sformovať úplné základy fungovania tlače a médií vôbec, ktoré boli poznamenané štyrmi desaťročiami totality a bolo treba ich vykĺbenú podobu vrátiť do normálneho stavu, vlastného demokratickej a pluralitnej spoločnosti. Už prvé kroky však boli poriadne zložité, veď sa v rokoch 1992 až 1998 odohrávali v čase vlády Vladimíra Mečiara.

V čase privatizácie, ktorú mnohí označujú za divokú – bola však v skutočnosti často veľmi cieľavedomá, nahrávajúca jeho nohsledom, čo malo veľmi negatívne, v niečom dodnes citeľné dôsledky. Predovšetkým poprivatizačný vývoj polygrafie a distribúcie mal doslova krutý dopad na vydavateľov, keď napríklad krach Poštovej novinovej služby ich okradol o približne tretinu príjmov z predaja novín a časopisov. Dokázali to, aj keď s vypätím všetkých síl, prežiť.

Obdobie deväťdesiatych rokov bolo časom tvrdých útokov, ktoré sa odohrávali predovšetkým v troch rovinách – cez mediálnu legislatívu, zneužívanie súdnych žalôb a snahy podkopať ekonomickú základňu vydávania tlače. Príkladom bol politicky motivovaný pokus o razantné zvýšenie daňového zaťaženia pre väčšinu novín a časopisov v roku 1997. Odpoveďou boli známe biele stránky, prázdne titulné strany najvýznamnejších denníkov. Bol to napokon jeden z mála príkladov, keď sa mečiarovská moc musela vzdať.

Podobnú zbraň museli vydavatelia použiť o viac než desať rokov neskôr. Bolo to v roku 2008 v zápase o nový tlačový zákon. Obsahoval doslova brutálne pasáže, namierené proti novinárom, vydavateľom a samotnej podstate slobody tlače. S horkou príchuťou pripomeňme, že vydavatelia nenašli podporu ani v Európskej únii, ktorá odvrátila tvár s argumentom, že v tomto nemá priamu kompetenciu. Solidarita zaznela od zahraničných kolegov a napokon významná pomoc prišla zo strany Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Europu a veľmi aktívny bol jej predstaviteľ pre slobodu médií Miklós Haraszti. Na pôde slovenského ministerstva kultúry podrobil návrh zákona doslova zdrvujúcej kritike a napokon z neho aspoň tie najhoršie ustanovenia vypadli.

Dnes už dobre vieme, že sloboda tlače a pluralita médií nie je iba vnútornou vecou tej–ktorej krajiny, ale súčasťou širšieho zápasu za demokraciu a občianske práva. Stačí sa pozrieť, ako dnes EÚ reaguje na vývoj v Maďarsku či Poľsku. A najtragickejším mementom sú vraždy novinárov, medzi nimi na poprednom mieste nášho Jána Kuciaka. Je smutné, že ani tento šok nezmenil nepriateľský postoj viacerých politikov k novinárom, médiám, princípom slobody slova a tlače a objektívneho toku informácií.

Nik neočakáva, že medzi politickou mocou a médiami nastúpi bezproblémová selanka, ich vzťah je zo samotnej podstaty polarizovaný, keď novinári plnia úlohu strážnych psov demokracie.

Ak to vládnuce elity neteší, v poriadku – ale dôležitý je vzájomný rešpekt, snaha o objektivitu a vytvorenie vhodných podmienok pre spoločensky významnú prácu médií a novinárov a zvýšenie ich ochrany a bezpečnosti.

Ani po troch desaťročiach sa teda tento zápas nekončí. V súčasnosti sa navyše významným momentom stáva razantný nástup nových technológií so všetkým pozitívnym aj kontroverzným. Pred štvrťstoročím sme boli očarení sociálnymi médiami ako revolúciou v demokratizácii komunikačných tokov. Dnes vidíme aj ich odvrátenú tvár, ktorá nemôže nechať seriózne médiá ľahostajnými.

Narastá množstvo dezinformácií a konšpirácií. V záplave balastu majú profesionálne štruktúry, ktoré sa seriózne, objektívne a transparentne venujú získavaniu, spracovaniu a distribúcii overených informácií, nenahraditeľné miesto. Skúsenosť učí, že nezávislé mienkotvorné médiá zohrávajú významnú úlohu vo všetkých pozitívnych pohyboch novodobého Slovenska. Tento nespochybniteľný fakt však musia v neľahkej konfrontácii potvrdzovať znova a znova…

Sociálne siete a digitálni giganti vážne zasahujú tiež do ekonomiky klasických médií. Za ostatných desať rokov stratili vydavatelia tlače na Slovensku približne pol miliardy eur z reklamy, ktorá sa presunula najmä do digitálneho priestoru. Kolosy ako Facebook či Google získavajú globálne desiatky až stovky miliárd s pomocou obsahov, ktoré netvoria. Sú výsledkom práce novinárov a vynaložených nákladov predovšetkým zo strany vydavateľov a spravodlivejšia deľba výnosov je viac než opodstatnená. Prvé kroky zo strany Európskej únie naznačujú, že korektnejšie modely, podobne ako vo sfére filmu či hudby, sú možné.

Dobré ekonomické základy a sloboda tlače sú navzájom spojené a nevyhnutné podmienky kvalitného fungovania nezávislých médií.

To sa potvrdzovalo po uplynulých tridsať rokov a nemenej platí aj dnes. Jedna etapa sa napĺňa, vpredu je ďalšia s nemenšími výzvami…